Diane pochádzala z bohatej židovskej rodiny žijúcej v New York-u a k fotografovaniu sa dostala prostredníctvom svojho manžela Allana Arbusa. Spolu prevádzkovali úspešný ateliér pre reklamnú a módnu fotografiu, pričom Allan bol hlavný fotograf a jeho žena Diana stylistka a pomocníčka. Hoci ju s manželom spájali dve deti a celoživotné priateľstvo, ich cesty sa rozišli a manželstvo sa v roku 1959 skončilo rozvodom. Napriek tomu, že Diane aj predtým formálne študovala fotografiu, svoj skutočný štýl fotografovania získala až po prechode týmto ťažkým životným obdobím. Významnú pomoc v procese prerodu z bežnej módnej fotografky na jednu z najosobitejších fotografiek 20. storočia zohrala Lisette Modelová, u ktorej Diane študovala v rokoch 1955 až 1957. Modelová rozpoznala vo fotografiách Diane Arbusovej jej unikátny a prenikavý dokumentárny štýl a povzbudzovala ju, aby sa popri technickom zdokonaľovaní ďalej venovala osobným portrétom ľudí okolo seba.
Hoci Diane pochádzala z „vyšších kruhov“ a medzi jej priateľov patrili mnohé prominentné osobnosti umeleckej a spoločenskej scény, svoj záujem zameriavala skoro výlučne na čudné až groteskné postavičky, ktoré sa nejakým spôsobom vymykali normálnosti. Svojským a neúprosne priamočiarym spôsobom dokumentovala transvestitov, dvojičky, trpaslíkov, chovancov ústavov, nudistov. Ak aj zamerala svoju pozornosť na zdanlivo normálnych ľudí, výsledné fotografie akoby odhaľovali znepokojivé tajomstvá skrývajúce sa za spoločenskou maskou. Ako sa sama vyjadrila: „Najviac som fotografovala čudákov. Bola to jedna z prvých vecí, ktoré som fotografovala a bolo to pre mňa neskutočne vzrušujúce. Musela som ich obdivovať. A mnohých ešte stále obdivujem. Nemyslím tým, že sa stali mojimi najlepšími priateľmi, ale to, že vzbudzujú vo mne zmiešané pocity zahanbenia a obdivu. Títo čudáci sú istým spôsobom legendy. Väčšina ľudí prechádza životom s obavou, že sa im stane niečo zlé. Čudáci sa so svojou traumou už narodili, čím svojou životnou skúškou už prešli. Sú to proste aristokrati.“
Diane spočiatku používala na svoju tvorbu kinofilmové fotoaparáty, no v 60. rokoch prešla na stredný formát a začala používať dvojoké zrkadlovky značky Rolleiflex, ktoré umožňovali fotografie štvorcového formátu, vyššiu kvalitu fotografií a celkove iný pohľad cez hľadáčik. Poznávacou značkou jej fotografií je detailná kresba tvárí, ktorá nič neskrýva. Práve ona začala používať blesk aj na fotenie na uliciach za denného svetla, čo je samozrejme v súčasnosti už bežná záležitosť. Blesk jej umožňoval nepodriaďovať fotografovanú scénu dopadajúcemu svetlu a tieňom, ale odfotografovať ju podľa svojej potreby, výsledkom čoho bola typická ústredná kompozícia, pri ktorej fotografované postavy osvetlené spredu pozerajú priamo do objektívu.
Od smrti Diane Arbusovej už prešlo vyše 30 rokov, no jej fotografie ľudí fascinovať neprestávajú. Stále ich uchvacuje tajuplná a znepokojivá vizualita jej fotografií. Je prekvapujúco intenzívna aj v súčasnosti napriek tomu, že dnes sa vo fotografii s podobnou tématikou okrajovej spoločnosti stretávame bežne. Sila týchto fotografií spočíva čiastočne aj v ich formálnej inovatívnosti, keďže spájajú tradičnú portrétnu fotografiu, ktorá bola typická ešte pre 19. storočie, s aktuálnymi problémami tej doby. Tajomstvo pôsobivosti spočíva najmä v miere, akou sa pri svojej tvorbe dokázala viesť svojimi pocitmi, intuíciou a vnútorným svetom. Spolu s Garrym Winogradom sa často spomínajú, ako prví fotografi, ktorí svoju tvorbu neohraničovali obmedzeniami racionálneho myslenia a daných fotografických zásad, ale naopak vychádzali čisto „sami zo seba“.
Jej život by sa mal zdať úspešný. Napriek zdanlivo napĺňajúcemu životu v júli 1971 nezvládla boj s depresiou a spáchala samovraždu.
Viac fotografií od autorky : https://sk.pinterest.com/kayisabel2906/diane-arbus/?lp=true
