Samostatná výstava Anny Daučíkovej nadväzuje na vydanie jej prvej monografickej publikácie. Zo sklárky, šperkárky a maliarky sa Anna Daučíková stala aj fotografkou, videoperformerkou a videoumelkyňou. Experimentovala s umeleckými druhmi, technikami aj postupmi tvorby.
Kurátorka: Monika Mitášová
Súvislosti a charakteristiky tvorby:
V moskovskom ateliéri sa od 80. rokov 20. storočia Anna Daučíková venovala hlavne maľbe, kresbe a koláži. Experimentovala so seriálnou grafikou (monotypy, kalky, dekalky), s maľbou (diptychy, triptychy aj série obrazov s opakujúcimi sa kombináciami čísel a číslic). Pracovala s textom písaným rukou (lettristické obrazy), s gestickou maľbou aj s číselne generovanou maľbou. Skúšobne testovala „kresbu“ prenesenú na papier náhodnými údermi a čiarami na uhľový papier, tzv. „kopírak“. Bolo to zahrnutie opakovania s odchýlkou aj náhody do jej autorstva.
Pracovala s kolážou (trhané noviny a časopisy, strihané a rezané zvyšky z tlačiarne spájané trvalo lepiacou páskou či rozoberateľne kovovou spinkou a zošívačkou). Podobne ako zlepovala sklenené objekty z rozbitých okenných tabúľ, ktoré našla vyhodené na moskovských uliciach, z továrenského lisovaného kovového odpadu robila šperky-skrumáže. Odpad vyhodený na ulicu menila na „odpadovú kultúru“ technikami pridávania: pevného spojenia vrstvením a lepením či voľnými spojeniami spinkou, alebo uberaním: vyrezaním otvoru. To, čo už bolo odhodené a vyňaté z každodenného používania, pretvárala na predmety ateliérových expozícií aj jednej oficiálnej výstavy v mimoumeleckej inštitúcii (Múzeum ochrany prírody, Moskva 1985).
Na sklonku 80. rokov začala fotografovať nielen v ateliéri a jeho okolí, ale aj v uliciach hlavného mesta či počas príležitostných ciest po ZSSR – zaznamenávala okoloidúce a okoloidúcich vo verejnom priestore a ojedinele aj seba samú. Pracovala s nájdenými rodinnými fotografiami (fotokoláže). Fotografovala výhľady cez okno aj zo strechy ateliéru, stromy ako sušiče pohárov v parku, ženy na ranných uliciach, aj prostredie na mestských perifériách. Nechala odfotografovať vlastnú performanciu pred umeleckou akadémiou v Moskve. V skupinovom aj individuálnom performovaní zachytenom fotograficky pokračovala aj po návrate do Československa roku 1991.
Experimentovala aj s prenosom „kresieb“ vpichovaných ihlou do zväčšenín vyvolaných mokrým procesom na dokumentačnom papieri (perforovaná fotografia na fotopapieri s nízkou gramážou). V 90. rokoch začala do fotokoláží pridávať novú obrazovú vrstvu xerokópií na priehľadných plastových fóliách (vedecké a vzdelávacie ilustrácie: posunkový jazyk, pravidlá poskytovania prvej pomoci). Výsledkom boli série fotoxerokoláží. Pracovala teda s obrazom utvoreným rukou, s mechanickou reprodukciou (polygrafia, reprografia), od 90. rokov aj s vlastným autorským videom.
Na začiatku 90. rokov opustila maliarsku prácu a od polovice 90. rokov sa venuje najmä pohyblivému obrazu vo vzťahu k rôznym médiám. V práci s videom prechádza od snímania statickou kamerou na stojane k voľnému vedeniu kamery v ruke. Sníma celok, polodetail aj veľký detail ateliérových, bytových i mestských udalostí. Zvuk vrátane autorského hlasu rozprávačky spravidla postprodukčne pridáva, alebo ho naopak odstraňuje. Kamera sníma celé či fragmentované nezastrené obrazové pole priamo, bezprostredne, alebo cez otvor (vo vrchnáku čajníka, v rázporku nohavíc), prípadne sprostredkovane cez odrazy alebo priesvitné a priehľadné clony (cez vodnú hladinu, hárok papiera na okennej tabuli). Čas a priestor videa upravuje strihom alebo bez úpravy sníma jeden kontinuálny záber. Video zahŕňa obrazy aj metaobrazy vrátane maliarskych reprodukcií, fotografií a ojedinelo aj obrazov seba samej. Prepája teda umeleckú, neumeleckú a mimoumeleckú prácu.
06.12.2019, Pi – 29.03.2020, Ne Slovenská národná galéria Bratislava
